objektívne o jadre

Veselý blog fejtónovým perom na smutnú tému

V piatok 11.12.2020 prebehla v RTVS pomerne nenápadne správa, že NAKA začína vyšetrovať nedostatky pri správe spoločného majetku Slovenskej republiky a talianskej štátnej spoločnosti ENEL – dostavba a uvedenie do prevádzky 3. a 4. bloku jadrovej elektrárne Mochovce (citované voľne podľa správy TV).
Bez toho, aby sme zabiehali do detailov popíšme si stručnú históriu tohto problému, ktorý pekne ilustruje ako môže (a musela) dopadnúť privatizácia štátneho majetku podtatranskej zemičky pri prechode od „socialisticky“ riadeného hospodárstva k trhovej ekonomike….
V teórii trhového hospodárstva nás uisťovali, že štát nie je schopný efektívne spravovať svoje podniky a že ich teda treba po nežnej revolúcii urýchlene privatizovať, aby sme sa mali čoskoro ako v raji, teda ako u našich severozápadných a juhozápadných susedov.
A tak podniky „rodinného striebra“ boli s veľkou slávou privatizované (SPP, elektrické rozvodné/distribučné podniky, Slovenské elektrárne a i.).
Ale niekde sa asi stala chyba, lebo Slovenské elektrárne s dvomi spoľahlivými atómovými elektrárňami (pre)dala a teda „privatizovala“ po r. 2004 naša vtedajšia vláda špičkového ekonóma do štátnej elektrárenskej firmy z Apeninského polostrova….
Poznámka – nedostavaný 3. a 4. blok elektrárne Mochovce boli predtým aj pri „predaji“ vyčlenené do autonómneho závodu, mimo prevádzky ostatných častí elektrární. Ale vlastníctvo bolo rovnaké – väčšinový spoluvlastník –apeninská štátna spoločnosť + menšinový spoluvlastník SR.
Takže to bolo miesto privatizácie poštátnenie na druhú. Apeninská firma po černobyľskom období o atómové elektrárne ani nezavadila (v krajine bolo usporiadané referendum, kde rozhodovali o zákaze budovania atómových elektrární u nich doma výrobcovia a predavači pizzy a iní „odborníci“ na atómovú energetiku…). Firma po rokoch nemala žiadne Know-how na túto otázku, a ako sa neskôr ukázalo, ani nemala záujem ho reálne získať. Na prvom mieste pre nich bola „božská šanca“ sanovať neprosperujúcu apeninskú štátnu firmu na účet naivných podtatranských domorodcov. Lebo v trhovom hospodárstve ide o peniaze až v prvom rade. A teda nejde o správu vecí v prospech nejakých domorodcov, ktorí Vám uverili…. Jediným manažérskym počinom firmy bolo nasadenie svojich známych z ulice na všetky vyššie aj stredné manažérske pozície s kráľovskými platmi . Tam rozhodovali/ či nerozhodovali, ako a kam na juh majú peniaze tiecť v čo najhojnejšej miere. A to ako skúsení predavači pizzy vedeli…Štafáž im k tomu robili zástupcovia skoro bezprávneho menšinového spoluvlastníka, ktorí predsa len dokázali udržiavať oslabené Slovenské elektrárne v pohybe na ceste dole brehom…
V tomto období sa odohrala aj malá opravná privatizačná udalosť, kedy po roku 2008 nová nepravicová vláda SR dokázala súdne vytrhnúť z rúk apeninskej firmy vodnú elektráreň Gabčíkovo, ktorá bola „sprivatizovaná“ neoprávnene. To tej vláde dalo ostrohy neohrozeného bojovníka za vec a záujmy podtatranských domorodcov…
Keď sa apeninská štátna firma pozviechala, usúdila, že zo Slovenských elektrární už veľa úžitku nepotečie a rozhodla sa ich predať. Vtedy dostal menšinový vlastník SR (ktorého jedinou zbraňou bola tzv. zlatá akcia, vetujúca prípadné kardinálne zlé rozhodnutie väčšinového spoluvlastníka) – geniálny nápad: nech si apeninská firma predá čo chce, ale nedostavané bloky 3. a 4. atómovej elektrárne Mochovce musí spustiť, lebo štát jej už na to dal veľa peňazí….
Menšinový spoluvlastník sa tešil ako dobehol svojho väčšinového spoluvlastníka a prinúti ho urobiť aspoň niečo užitočné. Nedobehol. Potešil ho… Zodpovednosť len zdanlivá, a peňažné potôčky sa mohli obnoviť. Kačka mohla ďalej znášať zlaté vajíčka…
V duchu osvedčených južanských tradícií, v autonómnom závode (označenom ako MO34) nebol ustanovený Generálny dodávateľ stavby a činnosť Generálneho projektanta. Súbor –projekt bol rozdelený obrazne na stovku podsúborov, čo nebolo v súlade s projektovou dokumentáciou predloženou pre stavebné povolenie a schválenou stavebným úradom. Všetko to riadili manažéri väčšinového spoluvlastníka. Tí ochotne objednali opätovné dopracovanie projektu, dodávky zariadení, montáž a spúšťanie technologických celkov väčšinou u talianskych firiem, prípadne slovenských a českých. A oni to odborne koordinovali. Keďže talianske firmy s problematikou väčšinou nemali žiadne skúsenosti, objednali si na to subdodávateľov z Európy, najmä východnej, ktorí boli radi, že mohli mať aspoň malý zisk v dobe, ktorá stavbám atómových elektrární príliš nepriala.
Čoskoro sa „zistilo“, že problematika oneskorenej dostavby je „náročnejšia“ ako sa podľa analýz predpokladalo a že doterajšie peniaze nestačia. Menšinový spoluvlastník tak bol dotlačený k tomu, aby opäť prispel 800 miliónmi Euro na naviac náklady. A keďže sa koordinovalo ako sa koordinovalo, tak tento scenár sa opakoval viac krát. Roky utekali, termíny dokončenia sa posúvali. Dva bloky, ktoré už mali a mohli 5-8 rokov vyrábať elektrinu, zostávali stále v stave „dokončovania“. Vyskytovali sa aj kuriózne situácie, že talianske firmičky, ktoré „vyhrali“ verejnú súťaž na dodávku a montáž kabeláže, neplatili svojim východoeurópskym subdodávateľom. A tak tí nakoniec nedokončené káble podložili na lávkach automobilovými pneumatikami a zobrali sa domov. To, že dokončovacie projekty neboli niekedy medzi sebou skoordinované a súbory na seba občas správne nenadväzovali, to už je len čerešnička na pizzovej torte.
A tak bude opäť treba už len ďalších niekoľko sto miliónov od menšinového spoluvlastníka vymámiť.

Alebo že by bolo múdrejšie rezignovať na hrdinské a múdre rozhodnutie bývalej vlády SR „prinútiť“ apeninskú firmu bloky spustiť? A súdnym rozhodnutím ho pre pravdepodobnú spreneveru a zlé nakladanie so spoločným majetkom zbaviť vlastníckych práv. A nikdy viac ho sem už nepustiť?

A ani jemu podobných štátnych, či privátnych zlatokopov z celého vesmíru!

Slovenská Nukleárna Spoločnosť
Sekcia seniorov
Administrátor blogu „veteranijadra“