objektívne o jadre

Život je nádherný, i keď  v sebe nesie mnohé riziká. Niektoré sú príjemné (ako stretnutie s peknou ženou), niektoré si nevšímame (niektoré si nevšímajú nás) a niektoré nás skôr, či neskôr dobehnú a privodia nám problém, či smrť. Štatisticky najviac ľudí zomiera v pohodlnej posteli. Štatistiky vravia, že na každú desiatu vyrobenú posteľ pripadne jeden mŕtvy. Ešte horšie je na tom rodný list. Ku každému sa časom priradí i úmrtný (100% kauzalita), nepomôže ani keď ho stratíte. Nebudeme teda spávať v posteliach, milovať sa  a vydávať rodné listy, aby sme sa vyhli závažným rizikám? Hlúposť. Ale ako ukážka zavádzania dobré. Či?

Riziko vnímame  spravidla ako pravdepodobnosť ujmy (na zdraví, na peniazoch, či pohodlí). Tolerovanie rizika sa uplatňuje v prípadoch, v ktorých zostatkové riziko dosahuje úroveň prechodne akceptovateľného rizika a nevieme ho odstrániť ani znížiť na akceptovateľnú úroveň, prípadne náklady na „riadenie rizika“ vysoko prevyšujú jeho potenciálny dôsledok. Tolerovať riziko znamená, že ho nevnímame ako zanedbateľné alebo niečo, čo môžeme ignorovať, ale skôr ako niečo, čo musíme držať pod kontrolou a redukovať tak, ako je to len možné. Na druhej strane akceptovateľné riziko znamená, že z pohľadu života a práce sme pripravení akceptovať ho v takej podobe, v akej existuje. Má byť jadrová energetika pre ľudí akceptovateľná? Nestačí, keď bude tolerovateľná?

Každá nová energetická havária vyvolá diskusie o tolerovaní rizika. V jadrovej energetike je miera tolerancie mimoriadne nízka. Zhruba ide o jedno promile navýšenia počtu prípadných ochorení do 10 rokov od udalosti u kritickej skupiny obyvateľstva žijúcej 3 km od jadrového zariadenia, ktoré je zasiahnuté haváriou s pravdepodobnosťou výskytu menšou ako 10^-5. Nedôvera voči jadrovej energetike sa najnovšie prejavuje aj tým, že sa táto technológia absolútne  ignoruje. Dokonca aj niektorí „jadroví lobisti“ považujú za úspech, ak sa nespomenie v negatívnom svetle, v blahej nádeji, že verejnosť snáď sama pochopí skutočné výhody jadrovej technológie. Skutočnosť, že výroba elektrickej energie prostredníctvo jadra dnes tvorí tretinu bezuhlíkatých zdrojov sa takmer tají. Výnimkou je možno len vyhlásenie jadrových vedcov a inžinierov ku klimatickým zmenám zastrešené medzinárodným výborom nukleárnych spoločností (text je na www.snus.sk a som hrdý, že som sa na ňom spolupodieľal). Veľké elektrárenské spoločnosti (EdF, RWE, EON, …) dlhodobo totálne podceňovali odbornú komunikáciu s verejnosťou („ušetrili“) a nechali zelených tárať a to až do stavu, že dnes, keď sa povie jadro, každý vidí len dôsledky Černobyľu, či Fukušimy. Reálna diskusia o jadre v týchto časoch nie je podporovaná a akoby ani nebola vhodná pre slušných občanov.

Zelenú dnes majú výrazne dotované obnoviteľné zdroje. Na Slovensku má z nich najväčší potenciál spaľovanie biomasy. Ideme sa teraz všetci tváriť, že pritom nevzniká CO₂. Ako argument sa používa zvláštne tvrdenie, že biomasa pri svojom raste pohltila toľko CO₂ z ovzdušia, koľko vyprodukuje počas svojho horenia schválne zabúdajúc, že toto CO₂ sa opäť dostane do ovzdušia v priebehu takmer okamihu. Ak pre biomasu je takýto argument tolerovaný dovoľujem si pripomenúť, že uhlie vzniklo zo zelených prasličiek a malo ten istý proces fotosyntézy tiež za sebou. Alebo, že napríklad prírodný draslík po spálení kotúčov slamy poľnohospodárstvu nebude chýbať? Alebo, že tie lány repky olejnej na biopalivá a aditíva nebudú chýbať pri výrobe potravín a zlepšia životnosť a skladovateľnosť nafty?

Dnes je jasné, že liberalizácia trhu s elektrickou energiou totálne zlyhala. Začiatkom 90 rokov bola ambícia zaviesť totálnu liberalizáciu v celej EU a dnes tá istá EU volá aspoň po regionálnych trhoch. Dovoľujem si položiť  otázku: Je liberalizácia trhu s elektrickou energiou vôbec reálna? Elektrina v skutočnosti nie je tovar, ale služba a je možné službu totálne liberalizovať?

A ak liberalizácia, tak ako je možné, že energetika v každej krajine  je dnes plná rôznych dotácií (obnoviteľné zdroje, kombinovaná výroba, spaľovanie domáceho uhlia, …). Obnoviteľné zdroje sa počítajú do skupiny zdrojov, ktoré nepodliehajú dispečerskému riadeniu a preto keď svieti slnko, fúka vietor tak vyrábajú a keď nie, tak nevyrábajú… Všetky odchýlky voči sústave však musia robiť ostatné energetické zdroje vrátane jadrových elektrární, ktoré sú stabilnejšie a ich výroba sa dá regulovať. Dotácie, ktoré získavajú dotované zdroje, deformujú celé hospodárske prostredie.

Dotácie obnoviteľným zdrojom navádzajú na rôzne podvody a boli prípady na solárnych paneloch, ktoré v noci majitelia osvetľovali reflektormi – ľahko odhaliteľné, alebo viac sofistikovaný prípad, keď k fotovoltickým panelom bol paralelne pripojený naftový generátor (pracujúci „prirodzene“ len za svetla), ktorý navyšoval dotovanú výrobu fotovoltiky.  Dotácie pre obnoviteľné zdroje nie sú súčasťou štátnych dotácií (čo by bolo v poriadku), ale sú súčasťou ceny elektriny pre všetkých zákazníkov a práve toto nepovažujem za správne a korektné. Napokon mi ale nezostáva nič iné, len i tento stav tolerovať.

Prof. Ing. Vladimír Slugeň, DrSc.

Predseda Slovenskej nukleárnej spoločnosti

Dôvetok administrátora blogovej stránky „veteranijadra“:

Úvodník predsedu Slovenskej nukleárnej spoločnosti o tolerancii bol najprv publikovaný v Bulletíne SNUS 1/2017. Tu je použitý v mierne upravenej a skrátenej forme.

Na tomto blogovom portáli budeme my, veteráni jadrovej energetiky písať o nej to, čo považujeme za objektívne, lebo sme to prežili na vlastnej koži a vieme čo sa stalo, mohlo stať, a ako urobiť všetko pre to, aby sa to už nestalo. Alebo prinajmenšom, keď už sa niečo podobné stane, aby sme to vedeli udržať v tolerovateľnej miere dôsledkov, ktoré nebudú škodlivé pre prírodu ani pre ľudí. Lebo so žiarením ľudstvo žilo a žije od svojho zrodu. So žiarením, ktoré k nám prichádza z kozmu, na ktoré sa náš organizmus vedel adaptovať mechanizmami regenerácie a mutácií. A nebudem možno ďaleko od pravdy keď napíšem, že toto božské, alebo kozmické žiarenie nás vytvorilo tolerovateľnými pozitívnymi mutáciami…

Jozef V.